Ela (7r.): Mama, baby v škole hovorili, že musíš brať nejaké lieky, ak nechceš mať dieťa.
Ja: No, hej, ak chcú mať ľudia sex a nechcú mať dieťa, je to jedna z možností, ale sú aj iné spôsoby.
Ela: Aha, takže keby som ja mala sex s kamoškami, tak môžem mať dieťa?
Zdržím sa smiechu… 🙂
Ja: Nie. Dieťa môžu mať len muž a žena. Dve ženy alebo dvaja muži môžu byť frajeri, môžu sa ľúbiť, ale dieťa spolu mať nemôžu, to nie je možné. Tak to príroda zariadila. Dieťa môžu mať iba samec a samica.
Ela: (smiech) To akože ty si samica?
Ja: Hej, som ľudská samica. To je jedno, či je to človek, pes alebo mačka, dieťa môžu splodiť vždy len samica so samcom.
Ela: Ale v niektorých krajinách môžu mať dvaja chlapi alebo dve ženy svadbu, že? V Amerike napríklad.
Ja: Hej, v niektorých krajinách môžu, trebárs aj v Holandsku. U nás je to zakázané…
Takýto rozhovor prebehol u nás doma niekoľko rokov dozadu. Dosť som sa pobavila. Moja vtedy len 7-ročná dcéra už chodila domov s takýmito hláškami a otázkami. 🙂
Bolo to v tom istom období, keď nám s úškrnom oznámila, že už vie, čo to je sexovať. Vraj to počula od šiestačiek v škole. Najkrajšia bola ale scéna o pár týždňov neskôr. Všetci traja sme spolu oddychovali po víkendovom obede a Ela sa nás zrazu pýta: „A vy ste niekedy sexovali?“
Po mojej kladnej odpovedi dostala Ela taký záchvat smiechu, že ju to položilo a váľala sa v kŕčoch na posteli. Bola fakt podarená a my sme sa nasmiali tiež, ale na nej. Bolo to milé.
Teším sa na pubertu – ale nie moju
Tak som si vtedy uvedomila, že sa to nezadržateľne blíži, že otázky na podobné témy budú pribúdať. A došlo mi, ako veľmi sa na to teším. Teším sa, ako ju budem sprevádzať obdobím, kedy sa z dievčaťa stane žena. Teším sa na naše rozhovory o sexe, prvej menštruácii a podobných veciach.
Som hrdá na to, že mám s dcérou vzťah, v ktorom sú takéto dôverné rozhovory samozrejmosťou a otvorene sa porozprávame o čomkoľvek.
Verím, že bude lepšie a bezpečnejšie, ak bude čerpať informácie odo mňa a spolu budeme skúmať všetko nové, čo so sebou dospievanie prinesie. Nech nie je odkázaná na informácie od neskúsených spolužiačok alebo z Brava (ak ešte existuje), ako to bolo u mnohých z nás.
Dôverný vzťah
Z vlastnej skúsenosti, ale aj skúseností žien v okolí viem, že takýto vzťah s mamou nie je samozrejmosťou. Skôr naopak. Ak sme samé nemali to šťastie a s mamou veľmi dobre nevychádzame, prípadne je to na úrovni „znesiteľné“, len veľmi ťažko vieme pri vlastných deťoch, ako vybudovať láskyplný vzťah, v ktorom hrá dôvera hlavnú rolu.
Myslím, že ak chceme dôverovať dieťaťu, chce to celkom veľkú dávku odvahy. Potrebujeme odvahu uveriť tomu, že dieťa nie je len „malé, hlúpe“ dieťa, a že v živote nič nedokáže, ak mu nebudeme stále stáť za chrbtom a donekonečna mu radiť, mudrovať a smerovať ho tam, kam si myslíme, že by malo ísť.
Ani pre mňa nie je toto ľahká úloha, ale snažím sa. Určite to nie je dokonalé, no viem, že robím pre to maximum a náš vzťah je dostatočne otvorený na to, aby sme spolu mohli riešiť naozaj čokoľvek. Dôvera má byť samozrejme obojstranná, dnes sa pozrieme na to, ako môžeme podporiť dôveru od dieťaťa smerom k nám.
To, že je v našom vzťahu s dcérou dostatok dôvery, viem vďaka tomu, že:
- dcéra sa ma bez zábran pýta na čo chce a kedy chce. Nikdy nebola odbitá odpoveďou typu: „To teraz nerieš, na to si ešte malá.“ alebo „Teraz nemám čas, porozprávame sa o tom inokedy.“
- dcéra nemá obavy a príde za mnou s akýmkoľvek problémom. Je dokonca bežné, že ma vyhľadá, ak sa jej stalo niečo, čo by možno mnoho iných rodičov nepotešilo a mnohé deti sa im potom boja priznať. Povie mi, ak sa jej niečo pokazilo, ak niečo roztrhla a podobne.
Vie totiž, že ju nebudem hodnotiť, nevynadám jej a zvyčajne sa ani nebudem hnevať. Takéto drobnosti (roztrhané oblečenie, rozbitý pohár…) považujem za bežnú súčasť života a ani by mi nenapadlo sa nad tým nejako pozastavovať a venovať tomu pozornosť väčšiu, než je nutné na vyriešenie situácie. - nemá zo mňa strach. Ak jej na mne niečo prekáža alebo ju hnevá moje správanie, na rovinu mi to povie. Nie som pre ňu „veľký panáčik“, ktorý budí dojem umelej autority. Vždy nasleduje rozhovor, neodbijem ju samozrejme niečím ako „Buď ticho, tvoj názor nikoho nezaujíma.“ alebo „Ty nemudruj, ani ty nie si dokonalá.“
- v každej situácii si vypočujem rada jej názor alebo návrh, ako by sme niečo mohli urobiť inak, lepšie. Beriem ju vážne a dávam jej najavo, že jej názor je rovnako dôležitý ako ten môj. Sme v rámci možností rovnocennými bytosťami, ktoré chcú spolunažívať v láske a harmónii. (No, vždy to tak úplne nejde…:))
- uznám, že má pravdu, ak to tak je. Netrvám na svojom len preto, že som rodič a som múdrejšia. Nemusí to tak vždy byť. Veľakrát sa stalo, že mala lepší nápad a bola hrdá na to, že sme urobili niečo podľa jej návrhu.
- otvorene jej ukazujem svoje slabé miesta. Tento bod považujem za obzvlášť dôležitý. Aby sme sa my rodičia nesnažili pôsobiť dokonale a nehrali sa na tie autority, ktoré vždy všetko vedia a majú vždy pravdu.
Ukážte dieťaťu, že robíte chyby, že ste rovnako omylná ako ono samo. Že aj vy máte zlé dni, kedy nemáte na nič náladu. Že ak vám je mizerne, poplačete si. Vtedy má dieťa šancu vidieť vo vás „obyčajného“ človeka, ktorým v skutočnosti ste.
Budem nadšená, ak vás tento článok inšpiruje a pomôže vám sa aspoň o krôčik posunúť k tomu, aby ste budovali dôveru medzi vami a vašimi deťmi. Ja osobne ju považujem za absolútny základ akéhokoľvek vzťahu, na ktorom potom môžeme stavať ďalej.
Držím vám palce a želám veľa odvahy.
