Nevieme, ako sa správať, keď naše dieťa nechce požičať hračku. Cítime sa trápne, hanbíme sa, prikazujeme, vyhrážame sa. „Kubko, požičaj hračku!“ „Musíš sa naučiť deliť.“ „Si škaredé, lakomé dievčatko.“
Rozmýšľame, ako naučiť naše dieťa deliť sa o hračky, ako ho donútiť hračky požičiavať.
Máte to tak? Neviete, ako v takýchto situáciách reagovať? Ja som chcela prísť na riešenie pre nás dve a potrebovala som si to v sebe ujasniť. A na toto som prišla:
-
Chcem byť so svojou dcérou priateľ, nie nepriateľ.
V praxi to znamená, že budem stáť vždy pri nej. Neznamená to, že budem ostatné deti nútiť, aby jej požičiavali hračky, ale že nebudem nútiť ju, aby požičiavala tie svoje. Jej majetok, jej rozhodnutie.
Mohla som im ho požičať, dcéry sa nespýtať a vyzerala by som pred okolím super. Reagovala by som podľa očakávaní. Lenže, bola by to zrada voči mojej dcére. Tiež by to mohlo znamenať, že slovo „požičať“ by do budúcna získalo negatívny náboj. A aj moja „super tvár“ pred okolím by trvala len chvíľku. Malá by zliezla z hojdačky a išla by sa biť za svoje právo.
-
Má právo na vlastné rozhodnutie.
Je slobodná bytosť a má právo rozhodovať sa. Skúsenosti sú neprenosné a ona si tie svoje musí získať. Sama si príde na to, čo sa stane, keď hračku nepožičia – že sa kamoška nahnevá, chlapec rozplače, nebudú jej chcieť deti požičiavať hračky. Nedivím sa, ak deti nechcú cudzím deťom požičať svoje hračky. Tiež nepožičiam svoju kabelku či mobil neznámemu. A uvedomme si, že hračky sú ich jediný majetok. Neberte im právo rozhodovať si o ňom.
-
Nevie, čo znamená osobné vlastníctvo.
Ale učí sa to. A táto fáza prichádza skôr, ako delenie sa. Toto je skrátka vývoj a neoklameme to. Vo veku dvoch rokov deti začínajú chápať, že niečo môže patriť len im. Ak ich nútite preskočiť tento krok, idete proti prirodzenosti. Až keď zistím, že niečo môže byť iba moje, môžem sa začať deliť.
Pokračování na další straně…
Odpovědi, názory, dotazy, postřehy čtenářů (2 vyjádření)
Jo, ono za tým je náš strach, z toho, čo si o nás pomyslia. Taký dávame aj vzor našim deťom. Konať tak, aby o nás nehovorili nič zlé. A často je to len naša domnienka, že to tak bude. Je ťažké z toho vystúpiť, je to cesta 🙂
Když jsem připravovala tento článek ke zveřejnění, došla mi ještě jedna věc. Za dětskou „lakotou“ dost možná stojí i to, že v podobných situacích chceme naprosto protichůdné řešení. Když si jiné dítě vezme jejich hračku, tváříme se, že to je v pořádku. Když si naše dítě naopak bere cizí hračku, tlačíme na něj, aby ji hned vrátilo, protože „to se přece nedělá“.
Kdo se v tom pak má vyznat…