-
Dvojročné dieťa ešte nie je pripravené na požičiavanie.
Toto je ďalší fakt. Problémy s požičiavaním miznú až okolo štyroch rokov. Vtedy si je dieťa už svojim vlastníctvom natoľko isté, že svoje veci požičia. Ale až okolo 6-7 rokov deti úplne pochopia, ako sa deliť a spoločne hrať.
-
Deti nevedia, čo znamená slovo požičať.
Musia sa to naučiť. Nevedia, že niekomu niečo dám a ten mi to neskôr vráti. Učte ich to, ale nemoralizujte. Nie je správne ani nesprávne, ak požičia či nepožičia. Je predsa super, že dieťa si vie povedať NIE. Koľkí z nás sa to v dospelosti nanovo učíme?
„Počúvajte“ svoje deti.
Ja som napríklad nedávno pochopila, že keď hovorí „MOJE“ na veci, ktoré jej nepatria, myslí tým len, že to teraz má a nedá, lebo sa s tým chce hrať. Nemusím jej dávať prednášku o tom, že jej to nepatrí, a komu to vlastne patrí a že sa musia hrať spoločne. Ona to vie.
My rodičia máme strach
Ak máte problém ustáť tieto situácie, spýtajte sa sami seba:
„Prečo neviem rešpektovať rozhodnutie svojho dieťaťa nepožičať hračku?“
Zistíte, že je za tým strach.
- Strach z budúcnosti. S lakomcom sa nikto nechce hrať. Bude outsider, nebude mať kamarátov. – Verte mi, to že v 3 rokoch nepožičia hračku, neznamená, že bude v dospelosti žiť na okraji spoločnosti.
- Strach, že nás budú ohovárať. Neviem si vychovať dieťa, nechceme požičať hračky, som hrozná matka. Je ťažké nepodľahnúť tlaku okolia. – Je pre vás dôležitejšie, čo si o vás pomyslia, alebo dôvera vášho dieťaťa?
- Strach z emócií. Rýchlo konáme, aby sme sa vyhli konfliktom, kriku a plaču. Dieťa potrebuje spoznávať svoje emócie a rodičia sa ich boja. Ako sa majú naučiť s emóciami pracovať? Kto bude ich vzorom?
Humor
Na záver už len jedna dôležitá vec – humor. Tým nemyslím zosmiešňovanie detí alebo zabávanie sa na ich úkor. Tým myslím nadhľad, vnútorné nastavenie. Nedávať detským konfliktom takú vážnosť a tragičnosť. Nemusíme hneď utekať robiť rozhodcov a dožadovať sa spravodlivosti pre všetkých. Nechajte ich, nech si to vyriešia medzi sebou. Nech si aj pokričia a poplačú. Raz si vyskúšajú rolu slabších, inokedy silnejších. Reagujte, až keď vašu pomoc potrebujú. Dieťa vyrastie a aj tak časom zistí, že nič na tejto planéte nám nepatrí. Ani naše telo.
A ak máte silno nepožičiavace obdobie, obmedzte návštevy. Nemusí sa naučiť všetko hneď. Neriaďte sa tým „čo by sa malo“ (Mal by sa stretávať s inými deťmi….), ale rozhodujte sa tak, aby vám bolo spolu dobre.
Odpovědi, názory, dotazy, postřehy čtenářů (2 vyjádření)
Jo, ono za tým je náš strach, z toho, čo si o nás pomyslia. Taký dávame aj vzor našim deťom. Konať tak, aby o nás nehovorili nič zlé. A často je to len naša domnienka, že to tak bude. Je ťažké z toho vystúpiť, je to cesta 🙂
Když jsem připravovala tento článek ke zveřejnění, došla mi ještě jedna věc. Za dětskou „lakotou“ dost možná stojí i to, že v podobných situacích chceme naprosto protichůdné řešení. Když si jiné dítě vezme jejich hračku, tváříme se, že to je v pořádku. Když si naše dítě naopak bere cizí hračku, tlačíme na něj, aby ji hned vrátilo, protože „to se přece nedělá“.
Kdo se v tom pak má vyznat…