Démon menom TV

Tak to prišlo. Pustila som svojmu bábätku telku. Nečakala som, že to bude tak skoro. Bože, ten pocit viny, čo ma zožieral.

Keď mala 15 mesiacov, prechádzala na jeden denný spánok. Bolo to pre ňu náročné, ale druhý krát sa jej už zaspať nepodarilo. Potrebovala oddychovať inak ako spánkom. Viem, lacné riešenie.

Moja dcéra je však nezmar, neustále v pohybe, nič ju nedokázalo udržať v pokoji dlhšie ako pohybujúce sa kreslené postavičky. Dostala DVD Peppa Pig a už to išlo.

Pozerala ako zhypnotizovaná.

V duchu „sloboda rozhodovania pre všetkých“ som bola odhodlaná jej rozprávku pustiť vždy, keď ma požiada. Nechcela som robiť z televízie zakázané ovocie. Žiadne odhováranie, manipulovanie, zákazy či príkazy.

Prekvapila ma, dokázala pozerať aj hodinu. Bola som zdesená. Cez zaťaté pery som jej rozprávku na vyžiadanie pustila vždy znovu a znovu. Dospelo to až do štádia, že ráno vstala, odkráčala do obývačky, vrátila sa s ovládačom a zakrochkala. Chce prasiatko Peppu.

Bože, vychovávam malého závisláka.

Čítala som všetky tie články o škodlivosti TV a začala pochybovať. Napriek svojmu predsavzatiu, že nebudem manipulovať, som sa snažila ju odlákať. Ponúkala som hry, knižky, pomoc v kuchyni. Nič.

Vnútorne som s tým bojovala.

Bolo jasné, že celá situácia nie je OK. Ja nie som OK. Tak som si na to posvietila. Čo mi vlastne vadí?

Prečo by to tak ale malo byť? Za prvé televíziu nemáme, čiže pozerá len vybrané rozprávky. Za druhé, my pred obrazovkou netrávime takmer žiadny čas. (Tú hodinu večer, keď pri filme obidvaja zaspíme, nepočítam. Okrem toho, malá nás nevidí 🙂 )

Od koho by teda mala také správanie odkopírovať?

A potom som si uvedomila, že pre dieťa je to predsa nová vec ako každá iná. Potrebuje skúmať. Presne tak, ako keď skúmala kamienky a piesok, tak, ako si dlho a sústredene obzerala sitko na čaj alebo kľúče od bytu a presne tak, ako ochutnávala vodu v bazéne. Je to prirodzená zvedavosť a pokiaľ to bude nové, bude to zaujímavé.

Ak je pravda, že my ako rodičia sme jej vzormi, nemá dôvod presedieť na gauči celý život. Strašiaka z toho robím len ja vo svojej hlave. Zmenou tohto postoja prišla úľava. Prestala som sa báť a dala som jej plnú dôveru. Robila som jej asistentku a plnila želania. V hlavnej roli bol dlho Krtko, a Peppa, neskôr Masha a Dora.

Ako prišlo, tak odišlo.

Ach, kiežby som to tak vtedy neriešila a radšej si užívala všetok ten voľný čas.  Trvalo to intenzívne asi týždeň, počas druhého jej záujem začal opadať. Síce si rozprávku občas vypýtala, ale nevydržala pri nej ani do konca krátkej epizódy.

Teraz má 19 mesiacov, rozprávky jej „nepodstrkujem“, počítač zapíname, len keď si rozprávku sama vypýta. Niekedy si nespomenie 5 dní, potom pozerá hodinu a týždeň zas nič.

Ja som prestala podvedome tlačiť a vytvárať démona. Ona zas zistila, že na svete je kopec ďalších zaujímavých vecí na skúmanie. A my ich teda vyhľadávame rady. 🙂 V každom prípade, vôbec to už neriešim. Ak chce pozerať, teším sa. Je to totiž zriedkavý jav. Sadnem si a pozerám s ňou, alebo to beriem ako čas pre seba.

Zuzana Mihálechová

Matka minimalistka, v skúmaní sveta neprekáža, svoje dieťa neobmedzuje. Je presvedčená, že dieťa netreba vychovávať. Stačí žiť tak, ako by sme chceli, aby žili naše deti. A oni sa už pridajú. Autorka e-booku Nový pohľad na uspávanie detí a Tajomstvo detských emócií alebo Osvojte si 26 postojov a nemusíte viac bojovať so svojim dieťaťom. O tom, ako sa im s dcérou darí či nedarí, začala písať články, ktorými chce inšpirovať aj ostatných rodičov, ako byť tým najlepším vzorom pre svoje dieťa. Viac o Zuzane si môžete prečítať tu >>