Pohli sme sa z muzovej roboty. Zabudla som dodat, ze ako moj manzel, tak i Marian sa vecer predtym ostrihali masinkou skoro dohola. Oni dvaja v predu, ja s malym vzadu. Maly uz skoro zaspaval, ked sme minuli dve dediny, prisli sme na rovinku kusok pred nasou dedinou, kde sme byvali. Vtom sme uvideli pred sebou auto s napisom Carabinieri. Boli sme na rovnej ceste s prerusovanou ciarou, mimo dediny, ti pred nami isli tak 40km/h. Manzel hovori – obehnem ich? Ja na to – nechaj ich tak, chod za nimi, mame to domov 2km. Ale on nie. Smerovka – a obehol ich. Tesne za jednou odbockou dopravam ktora bola volna. Zrazu zacala hukat hukacka, blikali svetla a rukou zo zadu ukazovali, aby zastavil.
Manzel zastavil auto. Jeden z dotycnych panov v uniforme zacal po nom ziapat, ze je kret…, ze nema co robit na ceste atd… Mame auto na nasich slovenskych SPZ.
Hovoril mu, ze mu odobera vodicsky preukaz. Vzal mu ho a isiel k ich autu a zacal pisat zaznam.
Muz sa ho snazil presvedcit, aby mu ho vratil, ze nebude mat ako chodit do roboty, ale ten ho len urazal do sprostych cudzincov atd. A to sme tu normalne oficialne na povolenie.
Pretoze hovorim taliancinou ako slovencinou, vysla som z auta a pytam sa uniformovaneho pana, kde je problem.
-Kto ste?
-Jeho manzelka.
-Vas OP
-Nech sa paci.
-Ha, vy ste o 10 rokov starsia, ako vas manzel
-Je to v taliansku zakazane? Ak je to pre Vas problem, prozpravame sa o tom s vasim nadriadenym.
-Nie, problem to nieje
-Tak co urobil moj manzel?
-Isiel rychlejsie ako 50 km/h
-Ale tu nieje tabula obmedzujuca rychlost
– Je – na zaciatku roviny cedula s max.povolenou rychlostou 50 km/h
– Ano, ale s doplnkovou tabulou v pripade hmly a s viditelnostou nizsou ako 100m. Vzhladom k tomu, ze je vonku 35 st.C a leto, slnko svieti – zda sa vam, ze je hmla? Mne ste VP nezadrzali, sadnime si do auta a podme sa pozriet
V tomto okamihu druhy uniformovany pan odisiel od aut
– Ale bol v obytnej zone – /stale cerveny ako rak/
– Nie, sme mimo dediny, koniec poslednej je tabulou oznaceny tak 2km dozadu, dalsia zacina 2km dopredu. Cize ziadna obytna zona
Dlhsie ticho
– Tak obiehal v blizkosti krizovatky
– Vysvetlite mi to
– Nesmie obiehat v blizkosti krizovatky
– Ale on vas obehol az za krizovatkou
– Ale je to blizkost
– Dobre, ukazte mi alebo povedzte cilo zakona a vyhlasky
Nato stale cerveny vytiahol z ich modrobieleho auta knizku predpisov. Opisala som si c vyhlasky, vydavatelstvo, stranu… vsetky udaje.
Muz podpisal papier, dovolili mu ist po nas dom a vodicsky preukaz zadrzali. Mne to vsak nedalo. Este v ten vecer som isla do ich autoskoly aby som si overila ako to je vlastne s tou blizkostou. Tak – mala som pravdu. Mohol.
Volala som na nasu ambasadu, tam mi povedali, ze sa poinformuju, potom som im poslala fax s popisom v taliancine aj slovencine. Naspiatky ma kontaktovali, ze uz s tym nemozu nic robit, lebo VP bol poslany na krajsku prefekturu.
Varil vo mne jed. Kvoli tomu, ze sme cudzinci, ze videl 24 rocneho muza obehnut jeho slavne auto – ja musim budit maleho rano o pol siestej aby som ich zaviezla do prace a vecer o 11 ist znovu pre nich – no to snad nie.
Prisiel veekend, ja som si pripravila nakresy, fotokopiu faxu. V pondelok som prisla asi o 10. pre muza do roboty, jeho sefovi som povedala, ze ho surne potrebujem – a hajde na prefekturu.
Najskor som isla na oddelenie VP. Este ho tam nemali. Manzelovi som zakazala rozpravat – a spustila som tam na dve damy – Ja kvoli tomu ze ma niekto zlu naladu mam teraz tyranizovat moje dieta? Zavcas rano vstavat, v noci vstavat. Nemali pravdu. I ked sme cudzinci, mame svoje prava. Nie len povinnosti… A rozpravala som a rozpravala, pritom som im popisovala celu situaciu, ako sa vyvinula a rozkladala po stole papiere, nacrty, fax, atd. Vydrzala to asi 10 minut. Potom ma prerusila, ze co s tym chcem robit.
Vratit predsa VP. Vzali mu ho protipravne. Ak nie, tak s tym pojdem na sud, i ked riskujem, ze ma budu zastavovat vzdy ked ma uvidia…
Bez slova ma jedna odviedla za krajskym prefektom.
Ten moje vysvetlovanie vypocul 2.5 minuty, vyviedol nas z kacelarie. Potom mal dost dlhy telefonat.
Ked nas znovu zavolal dnu, oznamil nam, ze na sude i tak asi nic nedosiahneme, tak ze sa dohodneme inak. Manzel zaplatil pokutu 160 eur, strhli mu 10 bodov z VP -polovicu – a o tyzden dostal svoj VP naspet.
Odvtedy ma nasi uniformovani z nasho mesta nezastavuju – aj preto, ze mame sachovnicu na aute – a z dialky je to poznat. Ine prekvapenie na mna v suvislosti s mladym uniformovanym clovekom cakalo asi o pol roku neskor.
Ziju tu Slovaci a Cesi, ktori tu pracuju. Jeden Cech a 2 Slovaci mali velmi tazku dopravnu nehodu. Rodicia tohto kamarata ma zavolali, ci by som im nesla prelozit. Chceli sa od carabinierov dozvediet co sa vlastne stalo, lebo ich syn lezal na neurologii a dalsi dvaja Slovaci na JIS-ke. (pozn.redakce JIP slovensky, neni to preklep)
Isla som s nimi a hadajte, kto mal sluzbu pri dverach? Dotycny mlady muz. A neviete si predstavit – to bola ochota sama o sebe. Dal nam prednost u marshalla pred ostatnymi cakajucimi, bol velmi ochotny a mily.
Rok mojho trvaleho pobytu presiel a vsetky cestne kontroly ma upozornovali, ze musim vymenit VP za taliansky do 1 roku, inak budem musiet robit ich autoskolu. Zdalo sa mi to dost, 250 eur a iba na 2-3 roky. Tak ked sme boli s rodicmi toho nestastneho mladeho muza i s nim – ktory zapricinil tu dopravnu nehodu – na vysluch – ja ako tlmocnik, hned som sa inspektora pytala, ci je to pravda. Ten mi tvrdil, ze nemusim. O tyzden ho zastupoval jeho kolega, ten mi zas tvrdil ze musim.
Tak som sa obratila na nasu ambasadu. Poslali mi obeznik, ktory presiel vsetkymi zlozkami policie a carabinierov, kde je uvedene, ze nemusim mat uz meneny vodicsky preukaz. Dali tam peciatku ambasady, mt na konz. zastupcu.
Viete si predstavit, ked ma zastavia v inom meste /v nasom uz predsa poznaju moje auto/, so zadostucinenim mi oznamia, ze mi odoberaju VP lebo mal byt vymeneny, a ja s usmevom vytiahnem papier z ambasady s c. mobilneho telefonu na konzul. zastupcu so slovami: Vazeni pani, asi nie ste dost informovani, tento obeznik vsak uz bol i u vas – je to pravda, vsak? Ak mate nejaky problem – prosim zavolajte na toto c…
Zakazdym ma potesi, ked vidim, ako mi vratia doklady, popraju stastnu cestu a vratia sa k plneniu svojich povinnosti…
Preto odporucam vsetkym: My, co sme v zahranici, by sme si mali pomahat. Sme predsa ludia. Naco sa nechat ponizovat? Mame predsa tie iste prava ako domaci. I ked mozno viac povinnosti. Ale to vie predsa kazdy z nas…
Chcela by som podakovat nasej ambasade, ktora mi pomohla prave v tejto veci a v mnohych dalsich. Su to ludia na spravnom mieste a s velmi dobrym srdcom.
A povedzme si otvorene: aj ma trochu hreje pri srdiecku, ked im tymto a podobnymi sposobmi dokazujem, ze sa nenechame zahnat do kuta, ze sa vieme prisposobit situacii a dokonca vieme o dost viac veci ako domaci…