Prestala spávať cez deň. Prvý krát to bolo prekvapenie, druhý krát tiež, keď sa to stalo tretí krát, prišli pochybnosti. Niečo som zanedbala. Je predsa ešte malá na to, aby cez deň nespala (2 roky a 2 m). To sa vo mne ozval vzorec mojich predkov a tejto spoločnosti.
U nás to funguje tak, že už odmalička sa pýta spať sama. Vďaka tomu uspávanie trvá len chvíľku a netrávime v spálni celé večery. Teraz som však na chvíľu podľahla myšlienke, že musím zodpovednosť za spánok, zobrať na seba ja. Už tu to začalo byť absurdné – zodpovednosť za JEJ! spánok. Začala som ju cez deň naháňať do postele. Ležali sme hodinu a nič. Skúsili sme neskôr, znovu nič. (teda predsa niečo, zdriemla som si ja)
Denný spánok už mala posunutý na veľmi neskoré poobedie, v lete chodila spávať po 22:00. Bolo úplne jedno, že sme boli vonku, že behala a skákala. Skrátka to skôr nešlo.
Tak som to v sebe pustila. Znovu sa mi vrátila dôvera, že vie, čo robí, že má právo na svoje rozhodnutie. Zo začiatku nespala 2-3 krát do týždňa, teraz sa vypýta raz za 2 týždne. A JA SOM SI TO ZAČALA UŽÍVAŤ!
Moje dieťa už o siedmej večer spí! Príde mi to ako zázrak. Už som zabudla, aké je to mať večery pre seba – sviečky, víno, hudba, kniha, film a stihnem pokojne aj všetko.
Zaspí o siedmej a ťahá až do siedmej rána. Bez prerušenia. Ženy, vydržte, ono to fakt raz príde!
Jasné, má to aj negatíva:
- je celkom náročné ťahať s dieťaťom celý deň
- všetko musíme povybavovať doobeda, lebo poob by zaspala v aute
- menej sa vidí s otcom
Ale keďže hľadám vo všetkom to pozitívne:
- Na celé doobedie odchádzame z domu, poobedie sa potom tak nevlečie. Tie 2 hodiny voľna cez deň boli fajn, ale už bolo dosť nepredvídateľné, kedy budú.
- Ak náhodou v aute zaspí, mám tam už pripravené deky, knihu a pilník na nechty.
- Na druhú stranu, auto je istota na tzv. party mode. Ak máme poobede program, naložíme do auta, do 5 minút spí a „ďalší“ deň môže začať
- Otca si v týždni užijem viac ja 😉
- Ona si ho užije intenzívne cez víkend. Niekedy som preč aj celý deň, lebo čuduj sa svete, nikomu už nechýbam.
- Nemusím sa ponáhľať domov na uspávanie
- Znovu som objavila čaro kočíkovania. Keď mám chuť na dlhú prechádzku na čerstvom vzduchu, posadím dieťa v správny čas do kočíka a mám nerušený čas na premýšľanie.
- Bože, a ten dlhý večeeeeer!!! Len pre seba.
Každé dieťa si raz dospeje k tomu, že prestane na oddych potrebovať spánok. Sú to ľudské bytosti, tiež sa navzájom od seba líšia. Poznám deti, ktoré prestali spať v 1,5 roku a poznám 4 ročné deti, ktoré ešte cez deň spávajú. Nie som v jej tele, nemôžem vyhodnotiť, ako sa cíti, nemám potrebu jej niečo prikazovať, alebo ju nútiť.
Uvedomujem si, že máme veľkú výhodu. Nie je poobede nervózna. Je unavená, ale v dobrej nálade. Napriek tomu sú naše poobedia už relaxačné, čítame, púšťame si hudbu, tancujeme, väčšinou už nenavštevujeme iné deti, hrá sa doma. Ak vaše dieťa nechce spať a je potom mrzuté, vydržte to. Je to prechodné obdobie, 1-2 mesiace, kým si telo zvykne na nový režim.
Ženám, ktoré majú tendenciu ma ľutovať, vysvetľujem, aké je to vlastne super, až začnú trošku závidieť. Názory, že by mala mať režim a ako si to vychovám, tak mám, už neriešim. Rovnako ani názory babičiek, tetičiek a iných dobrých radcov, ktorí tvrdia, že tak malé dieťa, ešte musí spať aj cez deň. Počúvam len svoje dieťa a rešpektujem jej rozhodnutie.
Je mi úplne jedno, či sa to ešte zmení, či začne v škôlke spávať, či je to prechodná fáza. Užívam si to tu a teraz. A ak sa to zmení? Nájdem si v tom zas tie svoje pozitíva. Inak by som na tomto svete dlho neprežila. 🙂
