Nevieme, ako sa správať, keď naše dieťa nechce požičať hračku. Cítime sa trápne, hanbíme sa, prikazujeme, vyhrážame sa. „Kubko, požičaj hračku!“ „Musíš sa naučiť deliť.“ „Si škaredé, lakomé dievčatko.“
Rozmýšľame, ako naučiť naše dieťa deliť sa o hračky, ako ho donútiť hračky požičiavať.
Máte to tak? Neviete, ako v takýchto situáciách reagovať? Ja som chcela prísť na riešenie pre nás dve a potrebovala som si to v sebe ujasniť. A na toto som prišla:
V praxi to znamená, že budem stáť vždy pri nej. Neznamená to, že budem ostatné deti nútiť, aby jej požičiavali hračky, ale že nebudem nútiť ju, aby požičiavala tie svoje. Jej majetok, jej rozhodnutie.
Mohla som im ho požičať, dcéry sa nespýtať a vyzerala by som pred okolím super. Reagovala by som podľa očakávaní. Lenže, bola by to zrada voči mojej dcére. Tiež by to mohlo znamenať, že slovo „požičať“ by do budúcna získalo negatívny náboj. A aj moja „super tvár“ pred okolím by trvala len chvíľku. Malá by zliezla z hojdačky a išla by sa biť za svoje právo.
Je slobodná bytosť a má právo rozhodovať sa. Skúsenosti sú neprenosné a ona si tie svoje musí získať. Sama si príde na to, čo sa stane, keď hračku nepožičia – že sa kamoška nahnevá, chlapec rozplače, nebudú jej chcieť deti požičiavať hračky. Nedivím sa, ak deti nechcú cudzím deťom požičať svoje hračky. Tiež nepožičiam svoju kabelku či mobil neznámemu. A uvedomme si, že hračky sú ich jediný majetok. Neberte im právo rozhodovať si o ňom.
Ale učí sa to. A táto fáza prichádza skôr, ako delenie sa. Toto je skrátka vývoj a neoklameme to. Vo veku dvoch rokov deti začínajú chápať, že niečo môže patriť len im. Ak ich nútite preskočiť tento krok, idete proti prirodzenosti. Až keď zistím, že niečo môže byť iba moje, môžem sa začať deliť.
Pokračování na další straně…
Toto je ďalší fakt. Problémy s požičiavaním miznú až okolo štyroch rokov. Vtedy si je dieťa už svojim vlastníctvom natoľko isté, že svoje veci požičia. Ale až okolo 6-7 rokov deti úplne pochopia, ako sa deliť a spoločne hrať.
Musia sa to naučiť. Nevedia, že niekomu niečo dám a ten mi to neskôr vráti. Učte ich to, ale nemoralizujte. Nie je správne ani nesprávne, ak požičia či nepožičia. Je predsa super, že dieťa si vie povedať NIE. Koľkí z nás sa to v dospelosti nanovo učíme?
„Počúvajte“ svoje deti.
Ja som napríklad nedávno pochopila, že keď hovorí „MOJE“ na veci, ktoré jej nepatria, myslí tým len, že to teraz má a nedá, lebo sa s tým chce hrať. Nemusím jej dávať prednášku o tom, že jej to nepatrí, a komu to vlastne patrí a že sa musia hrať spoločne. Ona to vie.
Ak máte problém ustáť tieto situácie, spýtajte sa sami seba:
„Prečo neviem rešpektovať rozhodnutie svojho dieťaťa nepožičať hračku?“
Zistíte, že je za tým strach.
Na záver už len jedna dôležitá vec – humor. Tým nemyslím zosmiešňovanie detí alebo zabávanie sa na ich úkor. Tým myslím nadhľad, vnútorné nastavenie. Nedávať detským konfliktom takú vážnosť a tragičnosť. Nemusíme hneď utekať robiť rozhodcov a dožadovať sa spravodlivosti pre všetkých. Nechajte ich, nech si to vyriešia medzi sebou. Nech si aj pokričia a poplačú. Raz si vyskúšajú rolu slabších, inokedy silnejších. Reagujte, až keď vašu pomoc potrebujú. Dieťa vyrastie a aj tak časom zistí, že nič na tejto planéte nám nepatrí. Ani naše telo.
A ak máte silno nepožičiavace obdobie, obmedzte návštevy. Nemusí sa naučiť všetko hneď. Neriaďte sa tým „čo by sa malo“ (Mal by sa stretávať s inými deťmi….), ale rozhodujte sa tak, aby vám bolo spolu dobre.
