Ako láskou a prijatím rozpustiť detský hnev či zlú náladu

Rubrika: Jsem máma, Výchovné tipy

Bol piatok trinásteho. Po náročnom týždni s nadšením odchádzam z práce a stretávam sa s Elou a jej otcom (mojím exmanželom) na atletickej dráhe. Čaká ju prvý tréning v novom klube, no prekvapene zisťujem, že sa jej nechce a odmieta trénovať.

Vraj ju bolí noha a celkovo je v dosť zlej nálade, na čo má určite svoje dôvody. Tým v tej chvíli nerozumiem, resp. o nich netuším. Obaja sa snažíme na ňu netlačiť, no nechceme to len tak vzdať a hneď odísť preč, ako by to chcela ona.

Po chvíli teda ide (tak trochu proti svojej vôli) do šatne, prezlečie sa a začlení sa do kolektívu. Chvíľu so skupinou trénuje, a potom viac ako polovicu tréningu sedí s nami na tráve. Vedieme rozhovory, ktoré nikam nevedú. Všetko neguje, všetko je zle, vraj aj preto, lebo je deň nešťastia, piatok 13. Aha!
Jednoducho, celé zle. Bolí ju noha, bolí ju brucho, lebo je hladná, chce už ísť k tatinovi domov… keď sa jej chcem dotknúť, je to tiež zle, všetko, čo povieme, je zle… a obaja sme ju naštvali, hovorí.

Nikto nie je dokonalý

Snažím sa byť milá a chápavá, no v piatok poobede už na to prirodzene nemám toľko energie. Sama som prišla naštvaná (možno aj preto, že sa mi po ceste nepodarilo kúpiť si niečo sladké pod zub), a tak mám čo robiť so svojimi emóciami, nieto ešte zvládať tie jej. Čo vám budem hovoriť, som tiež len človek.

Po pretrpenom tréningu si vydýchnem a teším sa, že odchádzame. Mylne sa domnievam, že už bude spokojná.

Všetci traja kráčame do neďalekého nákupného centra, aby sme si dali večeru. Aj keď bola hladná, je taká naštvaná, že ani toto ju nepoteší a zjavne ide s nami len preto, že nemá inú možnosť. Fúú, prežívam náročné chvíľky!

Hneď ako vojdeme do centra, stretne exmanžel známu, s ktorou sa zastaví a chvíľu sa s ňou rozpráva. My dve pokračujeme ďalej, Elka samozrejme protestne pár metrov predo mnou. Využijem tento drobný zlom a úplne spontánne sa rozhodnem konať.

Vo svojom vnútri sa odrazu prepnem a opatrne podídem k nej. Už ale v inej energii. Jemne si ju k sebe pritisnem, nebráni sa. Super, prvý úspech! Objímem ju, pohladím ju po vlasoch a viem, že to, čo teraz potrebuje, keď sa cíti mizerne a možno ani úplne nevie prečo (to my ženy asi všetky poznáme, však?), je len moje prijatie a empatia.

Zaberá to. Som empatická, poviem jej, že viem, aké to je, že aj ja mávam dni, kedy mám nanič náladu. Poviem jej aj to, že ju ľúbim, aj keď je všetko naprd. Začína sa so mnou rozprávať, no už inak. Bez toho odporu a negativity, ktorej bola ešte pred chvíľou plná.

Aj keď je to pre mňa už nesmierna záťaž, zoberiem ju na ruky. Cítim, že sa opäť na seba napájame a odcudzenie, ktoré medzi nami poslednú hodinu panovalo, sa rozpúšťa. Juchú!

V nasledujúcich momentoch zisťujem, že je nešťastná, lebo má zlú náladu a nevie, čo by jej pomohlo. Chce, aby som jej poradila, čo by jej tú náladu mohlo zlepšiť. Trošku sa zasmejem a poviem, že to by som aj ja rada vedela, lebo v tom si často ani sama neviem rady. Niekedy sa mi to podarí a niekedy nie, vravím jej. Niekedy pomôže sa len vyspať a na druhý deň mi je zase lepšie.

Žiada ma, aby som ju nejako rozveselila. Chvíľku niečo trepem na odľahčenie situácie, rozhovor plynie a nálada sa jej behom chvíle mení o 180 stupňov. Budem k vám úprimná, bola som na seba hrdá.

Po chvíli sme sa teda úspešne všetci najedli a po jedle sa jej nálada zlepšila ešte viac.

Čo z toho vyplýva? Že keď má vaše dieťa blbú náladu, potrebuje sa buď dobre najesť alebo potrebuje vaše objatie, podporu a bezpodmienečné prijatie. A je dosť možné, že oboje.

Cenná skúsenosť pre mňa

Tento zážitok mi znovu pripomenul, ako málo niekedy stačí, aby sme namiesto kriku či nepríjemnej hádky, ktorá by nás od dieťaťa vzdialila, prežili zblíženie a posilnili spoločný vzťah.

Lebo popravde, je len na nás rodičoch, aký vzťah si s ním vybudujeme a ako budeme s ním nažívať nielen teraz, keď s ním naozaj nažívame v spoločnej domácnosti, ale aj v budúcnosti, keď si už bude žiť svojím vlastným životom.

Pomohlo mi, že som si uvedomila, že to, čo moja dcéra v tej chvíli potrebuje, je moja podpora, nie hnev, moralizovanie či nebodaj hodnotenie, mudrovanie alebo rýpanie. Dala som jej lásku, nehu, pochopenie a jej zlá nálada sa rozpustila behom naozaj malej chvíľočky.

Som vďačná za túto skúsenosť, lebo mi pripomenula, že:

  • Aj dieťa má právo na zlú náladu, i keď jeho dôvody nepoznáme alebo im nerozumieme. Nemusíme sa vždy snažiť všetko chápať a presviedčať dieťa o svojej „pravde“. Práve tým sa mu ešte viac odcudzujeme, keď mu dávame najavo svoje nepochopenie. Niekedy stačí toho druhého rešpektovať, nie pochopiť. A platí to rovnako pri dospelých, ako aj pri deťoch.
  • Ak mám pri sebe nahnevané dieťa, neznamená to, že musím byť nahnevaná aj ja. Toto sa stále učím, je to veľká výzva. Často spadneme do kolotoča hnevu, z ktorého je ťažké sa vymotať. Je dobré nenechať sa nakaziť emóciami toho druhého.
  • Prijímam a milujem svoju dcéru, nech sa deje čokoľvek. Nielen v myšlienkach, nielen teoreticky, ale hlavne prakticky tak, že jej svoju lásku a prijatie prejavím. Tak, aby to vedela aj ona, nie len ja a vy, kto čítate tento článok či moje ebooky.
  • Práve v takýchto náročných situáciách potrebujú deti našu podporu a lásku najviac. Aby sa naučili svoje emócie lepšie zvládať a neboli na to samé. Potrebujú vedieť, že je v poriadku mať občas zlú náladu, že je v poriadku sa hnevať a dať to najavo. Našou úlohou je stáť pri nich a byť im takou oporou, akú by sme si sami v takých chvíľach želali.

Toto taky stojí za přečtení!

Motivační karty nejen pro nás

Máme s mužem čtyři syny a už dlouho jsem hledala hru nebo inspirační karty, které bychom mohli dlouhodobě používat. Chtěla

Čtu dál →

Neuvěřitelných15 let!

V zšeřelém pokoji svítil jen monitor počítače. Zabíral skoro celý stůl a ozařoval skoro celou místnost. V postýlce v

Čtu dál →

Prosím, nemajte deti!

„Dnes sme sa zase pohádali. Mám pocit, ako keby sme sa v poslednej dobe úplne odcudzili.   Ja sa z toho

Čtu dál →

Co na to říkáte?

Vaši e-mailovou adresu si necháme pro sebe.

Sdílet
Sdílet
TOPlist