Vierka – náš domácí mazlíček

25.5.2012 Vierka 3 komentáře »

Ahojte!

Znova nám rýchlo ubehli tie týždne, preto pokrčujem s rozpávaním svojho príbehu. Dúfam, že mi odpustíte, ale tento článok sa bude týkať tehotenstva len veľmi okrajovo. Dnes by som chcela venovať svoju pozornosť môjmu/nášmu zvieraciemu miláčikovi ZOE, ktorá s nami prežila nádherných 7 rokov. A vlastne aj my s ňou.

Ako som minule písala, svojím zvieracím inštinktom dokázala rozpoznať všetky naše radosti, ale aj starosti.

Rekonvalescenciu po operácii som strávila vačšinou s ňou, pretože manžel musel chodiť do práce… No musím povedať, že vždy sa postaral o to, aby som mala všetko čo potrebujem. Navaril, vypral, vyžehlil atď.

Takže ja som mohla v kľude odpočívať a zotavovať sa. Verili by ste, že do toho všetkého sme sa ešte aj presťahovali? Vzhľadom k tomu, že sme počítali s prírastkom do rodiny, rozhodli sme sa presídliť do vačšieho bytu. Ja som to celé absolvovala len pozorovaním a rozkazovaním, čo kde a ako bude v byte. O všetko sa postaral manžel.

Doma som strávila 2 mesiace a potom som začala pracovať. Poviem vám, to bol balzám na dušu. Zrazu som nemyslela len na nepríjemné veci, ale musela som sa sústrediť na prácu, bola som medzi ľudmi… Veľmi mi to pomohlo.

Keď to už počasie dovoľovalo, vyrazili sme aj na menšie výlety. Mala som pocit, že sa všetko vracia do starých koľají.

No život to takto neplánoval. Asi 5 mesiacov po mojej operácii začala mať problémy naša Zoe.

S manželom sme sa jej snažili všemožne pomocť, je zbytočné hovoriť, koľko nás to stálo peňazí, jednoducho sme verili, že to bude dobré. Nechceli sme si pripustiť nič iné. Celé týžne sme bojovali s obrovskými bolesťami, v noci sme sa poriadne nevyspali.

Celý voľný čas sme venovali len jej. Ja som napríklad zistila, že keď mala bolesti, veľmi ju ukľudňoval môj hlas. Preto som jej rozprávala, ako bolo v práci, všetko čo ma napadlo som jej povedala a dokonca sme niekoľko hodín strávili tým, že som jej čítala nahlas z mojej rozčítanej knihy.

Zoe bola statočná, vôbec neplakala, všetko to len predýchavala… Ten pohľad na ňu bol ale strašný.

Vidíte, že to zviera trpí a vy mu nedokážete pomôcť. Samozrejme, že počas liečby došlo aj k zlepšeniu…. S manželom sme sa tešili s každej maličkosti, z každého pokroku. Blížila sa letná dovolenka a my sme mali vymyslený plán, ako zvládneme cestu na Slovensko. Proste všetko sme obetovali Zoe, len aby bola v poriadku.

No a potom to prišlo. Mali sme posledný deň pred dovolenkou, ja som už mala voľno, aby som všetko zabalila, prichystala. Ale od rána to bolo zlé. Tak ako sa Zoikin stav zlepšoval, v ten deň to bolo naopak.

Nejdem zachádzať do detailov, v mojej hlave navždy zostane ten srdcervúci plač, po ktorom mi bolo jasné, že už nie je nádej.

A tak 1. 7. odišlo naše milované polovičné dieťa.

Viem, že mnohí si povedia… veď to bol len pes.

Ale na druhej strane viem, že sú ľudia, ktorí presne pochopia, o čom píšem. S manželom sme zrazu zostali sami. Nikto sa nám neplietol pod nohy, nemuseli sme na vychádzky, keď pršalo…

Pripájam naše posledné fotky – z posledného výletu, kedy sme vôbec netušili, že o pár dní už bude všetko inak.

Vierka S.

(5 hlasů, průměr: 4,00 z 5)

 Loading ...