Maly velky zazrak

Citala som prispevky v rubrike Neplodnost.

Od mlada som mala problemy s menesom. Raz prisiel, raz nie, raz 2 dni, raz aj mesiac. Lekar ma stale utesoval, ze sa to upravi vekom…

Ani som si z toho nic nerobila.

V 18 rokoch som otehotnela s prvym muzom a mojou velkou laskou. Vzali sme sa vsak predtym. Cela nadsena som uz pozerala materske saty – bola som v 8 tyzdni.
O dva tyzdne ma vsak manzel zbil – temna stranka nasho manzelstva – a ja som potratila.
Ked som dosla do nemocnice, dali ma na izbu na udrzanie. Neviem, co som dostavala za injekcie, ale nepodarilo sa.
S manzelom som sa na to ihned rozviedla.

Potom som zila s priatelom 7 rokov. Cely cas sme nepouzivali anitkoncepciu a nic. Podotykam, ze pol roka po tom samovolnom potrate som pribrala 40kg.
Prvy rok sme s tym nic nerobili, po roku som zasla k lekarovi. Nasledovali testy – rentgen vajcovodov, prefuk vajecnikov, spermiogram,… Zistili, ze mi nedozrieva vajicko. Tak nasledovali kury – najskor len injekcne, potom tabletkove, hormony, hormony, hormony… A nic. Ako posledne vychodisko sa ukazalo umele oplodnenie, pod hormonalnym krytim. Predtym som vsak mala absolvovat kupele. 3 tyzdnovy pobyt v kupeloch bol nadherny relax, mozno mi pomahala myslienka, ze nie som v takejto situacii sama. Po navrate z kupelov nam stanovili datum do Bratislavy, kde sme mali ist na specialne vysetrenia. Rozhodovali sme sa ist aj do Brna, ktore ma u nas velmi dobre meno prave v tejto oblasti.
Presli dva dni od mojho navratu a moj druh sa mi priznal, ako blesk z jasneho neba, ze ma aj priatela, ze je bisexual, len chcel, aby som to vedela.

Hnus, lutost, sok, hnev – to boli pocity, ktore sa mi zmiesali v hlave a v srdci a – vyhodila som ho. Byval u mna.

Potom som zacala zit svoj zivot. Potrebovala som ujst od tohoto zivota, zacala som chodit cez pracovne agentury do Ciech za pracou – na brigady. Pracovna doba od rana od 6 do 9 do vecera, nemala som cas mysliet na nic .

Pri obcasnych navratoch som sa vzdy stretavala s chlapcom o 10 rokov mladsim. Bol zabavny, nikdy som pri nom necitila, ze by mi vycital, aka som tlsta a podobne. A ani neviem ako, prerastlo to do vztahu.

Pri praci som schudla 38 kg, nebrala som uz totiz ziadne hormony. Vsetky tablety som vyhodila do wc, splachla.

Moj novy, mlady priatel rukoval na vojnu, ja v cechach.
Stretavali sme sa vzdy, ked som dosla domov. Bol v kasarnach len 30 km od nasho mesta, vedel si to zariadit.

V auguste som dosla domov z Jihlavy. Uz tam mi byvalo divne – poobede by som bola len spala… Ale nepripisovala som to tehotenstvu. Ved bez liekov to neslo… Skor som myslela, ze je to cysta – jeden taky problem som uz mala, vtedy mi menzes nedosiel 3 mesiace. A teraz to bolo to iste. Akurat naviac sa mi chcelo poobede od 15 hod spat.

Isla som k lekarovi, pozrel ma a povedal, ze mam ist hned s nim na sono. Pozeral – a vravi: Ty si bola u nejakeho ineho lekara? Nie – povedala som. Ved u neho som od zaciatku, tykame si, je ohladuplny, uplne super. Aj ako clovek, aj ako lekar.

Si tehotna… Neverila som, az kym mi nepodal tehotensku knizku. Ako to? Bez liekov? Bez nicoho…
Vysvetlil mi to asi tak, ze mohlo byt prekazkou vselico. Stres, stale myslienky na tehotenstvo a podobne. Mozno i moja vaha. Schudla som, organizmus sa upravil – a babenko.

Cele tehotenstvo som prezila bez jedineho problemu, bez nevolnosti, tlak ako pilot, krasna plet, az na malicky problem. Maly sa mi nepretocil, preto pristupili k cisarskemu rezu.

Bol to nadherny pocit, ked som pocula maleho plakat /cisarsky rez som si dala urobit pomocou spinalnej anestezie/. Ked mi ho lekar podal do ruk, nezadrzala som slzy. Mal 52 cm a 4850gr. Nadherny chlapec. Od 2. dna spal celu noc, v nemocnici ho budili na krmenie, doma vsak uz prespinkal cele noci pokojne. Teraz v marci mal 4 roky, ma 1.20 m a 25 kg.

Samozrejme kila som nabrala naspiatky, beriem antikoncepciu, som ako slon. Ale jedno je iste. Viem, ze keby som mala zopakovat to iste, dam sa do toho este raz, ale s tym, ze uz nebudem mysliet na to, ze musim, chcem.

Osud je osud a viem, ze velakrat staci malo a clovek sa dozije najvetsieho prekvapenia.

Z mojho manzela, i ked je mladsi, sa stal vzorny otec, velakrat dakujem, ze je prave o 10 rokov mladsi, pretoze ja si maleho chranim az privelmi, nic mu nedovolim, vsetko vidim nebezpecne a podobne /ved to bol zazrak a je stale/, a on mu prave dava ten pocit sibalstva a detskej odvahy.
Vela stastia zenam ktore zatial babenko nemaju. Hlavu hore, nic nie je nemozne.

Napsal/a: loreggia