Bolo, nebolo, ale asi bolo, keď o tom píšem.
Niekde ďaleko za polárnym kruhom žil raz kráľ, ktorý mal troch synov súcich na ženenie.
Sám už bol vo veku, keď začínal uvažovať o odchode do dôchodku. ALE!!!! Zákon v krajine hovoril, že vládnuť tam môže len múdry a najmä ženatý panovník. A ani jeden z jeho synov nespĺňal obe podmienky.
Dlho kráľ premýšľal, ktorému zo synov prenechá trón. Nič múdre ho nenapadlo.
Až raz, keď sa prechádzal okolo zamrznutého oceánu, uvidel na ľade rodinku tučniakov. Všetci tučniaci šantili, šmýkali sa a hádzali po sebe snehové gule. Len obďaleč osamote stál a premýšľal najväčší tučniak.
„Zdá sa mi, že aj ty máš starosti. Ale čo môže teba trápiť? Rýb je tu veľa, nemusíš sa zaoberať panovaním….Šťastný tvor.“ Nahlas premýšľal kráľ.
„To si myslíš ty,“ odpovedal tučniak ľudským hlasom.
„Ja som kráľom všetkých tučniakov. Cítim sa staro a chcel by som vládu odovzdať deťom. Mám jednu dcéru. Je veľmi múdra, ale slobodná. A nechcem jej na plecia naložiť vládu nad celým kráľovstvom. Predsa len, je to žena.“
„Odkedy tučniaky hovoria ľudským hlasom?“ čudoval sa kráľ.
„Doba sa mení. Veľa tučniakov ovláda vašu reč. A niektorí z nás aj žijú medzi vami. My totiž vieme meniť svoj výzor. Väčšina dirigentov sú tučniaci.“
A aby kráľ veril, že neklame, zmenil sa tučniak na pána vo fraku.
„Fíha,“ prekvapene zhíkol kráľ. „A čo vaša dcéra, tiež ovláda ľudskú reč?“
„Moja dcéra vie okrem vašej reči ešte 5 iných. Prečo? Ešte stále mi neveríte?“ takmer nahnevane sa spýtal tučniak.
„Kdeže, kdeže, verím vám.A viete čo? Aby ste sa presvedčili, že sme pohostinné kráľovstvo, pozývam vás k nám aj s dcérou na večeru. Platí?“
„Dobre. Predpokladám, že máme prísť v ľudskej podobe. Alebo sa mýlim?“ s úsmevom sa tučniak spýtal kráľa. Veľmi rýchlo pochopil, že kráľ ich pozýva nielen na večeru. Zvedavosť z neho priam kričala.
„Bol by som rád. Viete, ľudia ťažko príjmu medzi seba iný živočíšny druh.“
„Dobre. Prídeme. Čakajte nás o šiestej. Budeme presní.“
Kráľ sa rozlúčil a ponáhľal sa do zámku, aby stihol dať pripraviť skvelú večeru.
Ešte nikdy sa deň tak pomaly nevliekol. Kráľ rátal hodiny, ktoré zostávaly do večere. A v duchu si predstavoval, aká deva môže byť z malého tučniaka.
Pred šiestou už netrpezlivo z okna vyzeral návštevu. Čakal veľký sprievod, no v diaľke uzrel len dve osamelé postavy. Mužskú a ženskú.
„To budú určite oni,“ tešil sa.
Sluhovia návštevu zaviedli hneď do jedálne. Mladá princezná bola ako človek očarujúca. Najmladší syn išiel na nej oči nechať. A zdalo sa, že aj ona na ňom. Kráľ by bol síce radšej, keby sa zaľúbil prostredný a najmúdrejší princ, ale srdcu nerozkážeš.
Večera prebiehala v priateľskom rozhovore. Obaja králi si mali čo povedať. Vymenili si skúsenosti z panovania, posťažovali sa na poddaných. Zrazu zistili, že princ a princezná pri stole chýbajú.
„Asi si padli do oka,“ skonštatoval kráľ.
„Dúfam, že sa nepobozkajú, lebo to by už moja dcéra navždy zostala človekom,“ strachoval sa kráľ tučniak.
Mladí sa vonku nezdržali dlho. Do jedálne sa vrátili ruka v ruke a so šťastným výrazom na tvárach.
„Ocko, zaľúbila som sa. Už sme si sľúbili vernosť a sľub sme spečatili bozkom,“ hovorí princezná svojmu otcovi.
„Dcérenka moja, čo si to urobila? Odteraz už budeš človekom a nemôžeš žiť s nami,“ zarmútil sa kráľ tučniak.
„Pán kráľ, dovoľte mi zobrať si vašu dcéru za ženu,“ poprosil princ kráľa tučniaka.
Napriek žiaľu sa tučniak usmial. Videl, že jeho dcéra našla svoju životnú lásku a je šťastná. Dovolil teda, aby zostala žiť medzi ľuďmi. A náš pán kráľ?
Čo na tom, že jeho najmladší syn nepatril k tým najmúdrejším? Bude mať múdru ženu a keď sa bude riadiť jej radami, môže byť novým kráľom.
A bola svadba.
Mladí po nej vládli nielen v ľudskej ríši. Kráľ tučniak sa naučil hrať golf a prenechal vládnutie svojej dcére a jej manželovi. Každý deň sa potom obaja králi stretávali na golfovom ihrisku a pochvaľovali si dôchodok.
Mladí si žili a panovali šťastne, až kým nezomreli.
Napsal/a: 12_leontinka
