Archivované diskuze jsou určeny pouze ke čtení.
Příjmení
Milé maminky, už se to tady jednou (minimálně jednou) řešilo, ale zas mě k tomu přivedl nový dotaz v poradně.
Jak to máte – a jaký máte názor – na příjmení dítěte nesezdaných rodičů?
Já bych třeba nedala jméno po otci, právě proto, že většinu věcí okolo dítěte zařizuji a tedy chci, aby se dítě jmenovalo stejně jako já. Což můj manžel nechápe a říká, že by nedopustil, aby se dítě jmenovalo jinak než on (kdybychom nebyli svoji).
Jak to vidíte Vy?
Komix, ale nemáš tak trochu pocit, že kdyby KAŽDÝ zůstal u svého jména, že by v tom byl hrozný zmatek? A podle jakého klíče by se pak určovalo, které dítě se bude jmenovat po otci a které po matce? A v čem je tvé jméno důležitější než to partnerovo?… Jistě, je to dáno tradicí a tím, “že to tak vždy bylo“, ano, pramení to z toho, že dřív bylo důležité to, co dělá muž a jelikož žena neměla žádné společenské postavení jako samostatná bytost, bylo důležité to, co dělal manžel… ano, je to tak. Na druhou stranu si nemyslím, že všechno tradiční je špatné…
A propos- ty jako svobodná žena máš zpravidla příjmení po kom? Většinou po otci, ne? To znamená, zase na úkor příjmení tvé matky…
Naše manželství je vyrovnané, absolutně se necítím manželem jakkoliv diskriminována, můj muž je tolerantní, chápavý a přijímá mě jako svoji polovinu, ne svůj majetek nebo něco méněcenného… a přesto (nebo možná proto) nechápu a nikdy jsem nechápala převzetí jeho příjmení jako něco ponižujícího.
I v tomto je asi třeba rozlišovat mezi diskriminací žen a určitými zakódovanými vlastnostmi, s kterými nic nezmůže ani “drsný feminismus“ – to prosím neber nijak hanlivě, ale jen v tom nejlepším…. prostě přes určitou vyrovnanost mezi muži a ženami jsou rozdíly i v myšlení, které jsou dány a jsou přirozené… což je asi i větší schopnost ženy přizpůsobit se. A zrovna ve změně příjmení opravdu problém nevidím 🙂 A už vůbec- za sebe – nemám pocit, že bych se změnou příjmení ztratila svou identitu. Spíš bych v tom viděla možná i trochu symbol – začínám nový život se svým partnerem, zakládám novou rodinu a ta rodina patří dohromady – a dáváme to najevo společným příjmením (mimo jiné). Svou hrdost jsem rozhodně neztratila – naopak, mám pocit, že až v manželství jsem trochu toho sebevědomí a hrdosti nabyla….ale to bude spíš partnerem než příjmením, uznávám :))
Tolik zase můj názor 🙂
karamela, máš pravdu – priezvisko ženy po mužovi (tzv. patronymia) je daná historicky. Ale prečo je daná historicky? Pretože tu bola taká veľká diskriminácia, poníženie a útlak ženy, že sa to vtláčalo do všetkého, do čoho to len šlo – takže aj do mena. Toto máme uchovávať? Ako pamiatku na útlak? Prepáč, nechem a nebudem.
Nie je to tak, ako hovoríš, že je to LEN tradícia. Všetko má svoj zmysel, všetko je tu kvôli niečomu, nič nie je len tak náhodne – a ak si to myslíš, dívaš sa krátkozrako. Alebo: ak je pre teba meno niečím nepodstatným, niečím “LEN“ a nie niečím dôležitým, prečo ti potom ale tak záleží na tom, aby to meno bolo po otcovi? Nemalo by ti to byť potom úplne jedno, že meno bude po matke alebo že žena si meno nezmení? Prečo je všeobecne takou “hrôzou“, ak by dieťa dostalo priezvisko po matke? Azda preto, že meno je “LEN“ meno, že je nedôležité? Nie, nie, sama vidíš, aké je to meno pre teba dôležité, aj keď presne opačným smerom, ako je to dôležité pre mňa. Zbytočne to trivializuješ.
Nerozumiem tomu, prečo by sme mali mať doma všetko oddelené len preto, že ja som sama sebou i on je sám sebou. Sú veci, ktoré patria len mne a len jemu, ako je rozdielna občianka, rozdielne meno, rozdielne oblečenie, ale sú veci, ktoré sú napr. veľmi drahé, ako auto, ktoré máme spoločné alebo ktoré je zbytočné držať dvakrát, pretože ich môžem používať ja i on presne také, aké sú, bez zmeny, napr. príbor v kuchyni, kuchynský riad, nábytok… Ty toto všetko nerozlišuješ, že miešaš meno medzi hmotný majetok? Ty nemáš žiadne svoje osobné, duchovné a duševné veci, svoju osobnosť a hlavne svoju vlastnú identitu? Si len tým, čím je tvoj muž alebo si sama sebou?
Áno, kedysi bola žena hrdá na to, že bola pani mlynárovou, aj ked múku vôbec nemlela. Bolo jedno, čo robila, lebo dôležité bolo, čo robí je muž. Ona bola len jeho prídavkom, ktorý zvyšoval jeho status. Dopomáhala k tomu, aby on bol skutočne tým, kým bol – ale nebola sama sebou, ani ňou byť nesmela. Neostávalo jej nič iné, ako byť hrdá aspoň na to, že môže dodávať jeho veľkosti, hoci samu seba znížila na to minimum, na ktoré ako človek vôbec môže byť znížená. Cenili si ju preto, že si cenili jeho – a ver tomu, že preto sa jej aj ukláňali. Never tomu, že keby si ju nespájali s ním, ukláňali by sa jej rovnako.
Ja však nechcem, aby si ma ľudia cenili pre môjho partnera, ale chcem, aby to bolo pre mňa samotnú, pre moje vlastné zásluhy. Nechcem z nikoho profitovať. Som to ja a navždy to budem ja, bez ohľadu na to, po kom mám svoje vlastné meno. Premýšľam, neboj sa, a viac, než si myslíš. Áno, priezvisko mi dali po otcovi. Prečo? Lebo taký je tlak a trend tejto normovanej spoločnosti. Nikto sa ma nepýtal, aké priezvisko chcem. Keď mi ho však dali, neznamená to, že ho nepokladám za svoje, ale za otcovo – ani mamino by som nepokladala za jej, ale za svoje, ak s ním žijem celý život. Aj muži pokladajú svoje mená hlavne za svoje a nie za otcove – pretože sú sami sebou a majú aj pocit, ze dávajú ďalej to SVOJE meno. Tiež si meno nemenia preto, že ho majú po otcovi, tak prečo by som to mala urobiť ja, že mám meno po otcovi? Aj moje meno je MOJE, bez ohľadu na to, po kom ho mám. Vyrástla som s ním, je to moja identita.
Stručne povedané: moje meno som ja a ja som moje meno (t.j. ak bude v novinách podpísaný článok mojím menom, ľudia, pokiaľ ma poznajú, si ho spoja so mnou, lebo to meno som ja). S tým menom som žila život, vybudovala som túto osobnosť, ktorou som a nebudem ho len tak zahadzovať a už vôbec nie meniť na meno po partnerovi. Ak by som to urobila, podporovala by som presne to, čím sa teraz snažíš argumentovať: uznala by som, že nie som sama sebou len preto, že mám meno po otcovi a tak si radšej vezmem si meno po partnerovi. Čo by som tým dokázala? Nič iné, ako že patronymia tu skvele funguje a že jju rada podporím – ak by som takto zahodila svoje meno, viac by nebolo a ja by som ho nemohla dať ani svojmu dieťaťu, takže ono by tiež dostalo meno po svojom otcovi. A jeho by sa tiež nejaká tebe podobná spýtala: “Ty máš meno po otcovi? Tak za čo bnojuješ? Premýšľaj!“ Nepokúšaj sa ma dostať do bludného kruhu patronymie, z ktorej niet cesty. Ja som sa z nej rozhodla vystúpiť a som na to hrdá. Som hrdá na seba, lebo za tým menom som ja a nie môj otec, vieš? Myslím, že problém žien je, že ony samy si neuvedomujú, že ich meno je ich. Naučili sa definovať len vzťahmi k niekomu iného, raz k otcovi, raz k manželovi, raz k synovi…, len nie samy k sebe. Nemôžu nájsť seba, ak seba v sebe stále zastierajú niekým “dôležitejším“. Samy sú dôležité: sú krásne, silné, inteligentné, vzdelané a je škoda, ak pri tom všetkom musia byť vždy predkladané verejnosti menom po partnerovi, ktoré ich zastiera.
Máš pravdu, nie je to o láske, čí neláske, aké priezvisko kto bude mať. Lebo je to o spoločenských normách, ktoré si buď uvedomíme alebo nie. Neodvolávajme sa na deti, lebo tie ničím netrpia, ak len vidia doma pohodu a lásku – žiadne priezvisko ich netrápi, ak sa im vysvetlí dosť rozumne a erudovane, prečo má niekto v rodine iné priezvisko, ako niekto druhý (aspoň sa, mimochodom, učia od detstva rozmanitosti, aby ju v dospelosti vedeli rešpektovať). A už vôbec nechápu rovnaké priezvisko rodičov ako dôkaz ich lásky k sebe (napokon, sama si hovorila, že meno nie je dôkaz lásky a hneď zas tvrdíš, že áno, že deti to tak budú brať).
Nezabúdaj, že meno po manželovi nie je spoločné meno, ale je to JEHO meno pre všetkých. Rovnako krásne, dôležité a ctené meno tu bolo “amputované“, pohltené na úkor mena kohosi “dôležitejšieho“ – a čo je najhoršie, stalo sa to vo zväzku, ktorý je predkladaný ako zväzok dvoch rovnocenných bytostí, zväzok rešpektu, lásky, úcty… Trochu sa to bije, nemyslíš? To je môj názor. 🙂
Karamelko, vnímám to taky tak, jen jsem po přečtení nevěděla, jak to zformulovat :))
Každý je nositelem nějakého příjmení a VŽDY se někdo bude jmenovat po otci…. nevidím na tom nic špatného.
bokul, teda ty máš myšlenky a hrůzné představy… :-ZZZ Já měla (jako asi většina “svobodných“ matek) od partnera podepsaný papír, že dítě se bude příjmením jsmenovat po něm (po naší dohodě). Pokud by se tedy s ním nedej bože něco stalo, dítě by neslo jméno svého otce. A taky by mělo pochopitelně nárok na dědictví po svém otci. Zatímco já, jako NEmanželka, na nic. 🙂
Nějak příjmení neřešíme a je to pro nás dost aktuální. Jednou se vezmeme, nebo máme to v plánu, že to bude:-) A tak nějak bereme samozřejmostí, že miminko bude mít příjmení po otci. Je to příjmení a je mi jedno, jestli se bude jmenovat po mě, nebo po svém otci. Pro nás je důležité, že bude zdravé a stejně pro všechny to je “malý ježeček“, byť je to mé svobodné jméno:-)
Ale na druhou stranu jsem taky pochopila, že pro toho chlapa je to velká čest, když bude mít nositele svého jména. Té ženě to nikdo neodpáře, dítě je prostě její, ale jak se říká, otec je nejistý a tomu chlapovi se asi uleví a dělá mu dobře, když to má tak trošku “pojištěné“ to otcovství. Je to asi hloupě a véééééélmi nadneseně řečeno, ale malilinkato té hrdosti v tom bude:-) *
Po pravdě – vezmu to z jiné strany.
S manželem jsme si naplánovali svatbu dost dopředu (s 10 měsíčním předstihem). A 4 měsíce před svatbou jsem zjistila, že jsem těhotná (tak nějak jeden pokus stačil – jóó… kolik je takových štastných?).
I kdybych nejdříve otěhotněla bez toho, aby byla svatba naplánovaná, můj muž by si nepřál, abych byla svobodná matka – leč mnoho párů to dnes často využívá. Prostě by si mě vzal, abychom byli jedna rodina, jedno jméno (samozřejmě neříkám, že vztah je daný JMÉNEM !!!).
Nicméně z mé situace bych chtěla vyvodit jen jedno – když už jsem byla těhotná, svatba byla naplánovaná, opravdu jsem se modlila, aby se mému muži nic nestalo – neumím si představit, že by se třeba zabil vlivem autonehody zabil a já porodila se svobodným příjmením a naše dítě by se mohlo jmenovat maximálně po mě.
Vím, je to asi dost netradiční pohled na celou věc… Ale nikomu to samozřejmě nemohu vnucovat – dívat se na to podobně.
Nechtěla bych žít na psí knížku, i když chápu, že ze sociálního hlediska je to pro mnohé páry ekonomicky výhodnější. Svému muži jsem před Bohem slíbila, že s ním budu v HOJNOSTI i NEDOSTATKU – a věřte, i když teď ten “nedostatek“ dost pociťujeme, nezlobím se, nenadávám, snažím se to vyřešit – vyřešitz to za oba – za rodinu.
Tak asi tak.
komix,myslím,že příjmení přebírané ženou od muže je dáno historicky-je to JEN tradice a nemá nic společného s nějakou rovností nebo nerovností-stejně tak by Ti teda mělo být nemilé bydlet spolu s mužem v jeho domě,jíst jeho jídlo,jezdit v jeho autě-nebo máte doma všechno rozděleno na moje,Tvoje-i jídlo v lednici ?
Dříve opravdu žena byla hrdá na to,že může nosit příjemní svého manžela…co třeba hrdá paní Továrníková,Zlatníková…apod ?
Děti v dnešní společnosti chápou stejné příjmení rodičů jako důkaz jejich lásky a soudržnosti-jako něco co je spojuje v jednu rodinu-i když je to jen symbol-je to tak.
Komix a co Tvoje příjmení máš ho po matce nebo po otci ? 🙂 na jaké jméno jsi to vlastně hrdá ? přemýšlej trochu.
Opravdu to není o důkazu lásky,nelásky jaké společné příjmení pár zvolí. To je můj názor. K
Moje dieťa by sa jednoznačne volalo po mne – bez ohľadu na to, či by som bola slobodná, alebo vydatá (priezvisko by som si nikdy v živote nezmenila, ani žiadne ďalšie k nemu nepridávala, nie som predsa niečí majetok, ani tovar, ktorému sa mení obchodná značna s každým novým majiteľom, nie?). Žena porodí dieťa, žena obmedzuje svoj život s ohľadom na plod v jej tele a riskuje pri pôrode, preto má primárne právo na to, aby dieťa nieslo jej meno (a nie meno jej manžela, ktoré má dajmetomu po ňom, ak sa zaňho vydala – to meno nie je a nikdy nebude jej, ale je jeho, aj keby si ho vzala desaťkrát).
Okrem toho, a to je to najpodstatnejšie, nebudem podporovať normu, ktorá tu vládne a ktorá zastiera rozmanitosť a tlačí ženy k tomu, aby nedávali deťom svoje mená, lebo je to z nejakého zvláštneho dôvodu hanba (??). Ak by bolo normou, že sa deti volajú len po ženách, určite by som chcela, aby sa moje dieťa volalo po otcovi, pretože nejaká rovnosť byť musí. Ale ak je norma taká, že dieťa sa má (navyše absolútne nelogicky) volať “povinne“ po otcovi, je to rovnako absolútna nerovnosť a to podporovať v žiadnom prípade nebudem.
Nechápem, ako môže byť pre nietorú ženu ponižujúcim, keď dieťa má priezvisko po nej, nie po otcovi. Čo sme my, odpad, že naše priezvisko je len náhradou, ak to mužovo z nejakého dôvodu nevyjde?? Sú naše mená naozaj dobré len ako druhé v poradí? Prestaňme sa dobrovoľne ponižovať a buďme na seba hrdé, veď aj my máme mená, ktoré nie sú o nič horšie, ako mená mužov.
Môj partner by nikdy odo mňa nechcel, aby som mala jeho meno, pretože má rád mňa, nie seba vo mne. Nie je narcista, aby sa kochal v tom, že nosím jeho meno ako tovar oblepený obchodnou značkou. Obaja sme osonosti, obaja sme samy/i za seba, aj keď sme spolu a ľúbime sa. Láska je sloboda, rešpekt a úcta, nie túžba vlastniť, vnucovať a manipulovať. Skúsme to vyjadriť aj menom a ak naozaj nechceme hrať druhé husle, robme aj s priezviskom tak, aby sme ich nehrali.
Můj syn má též příjmení po příteli. Už jsem přemýšlela jestli se dá změnit mé příjmení, samozřejmě bez svatby, na přítelovo. Asi jo ale není to zadarmo!
Tak šupky dupky to zařídit vše při jednom.Manža si zařídí nový rodný a vy uděláte malýmu taky nový no.
No a pokud se do svatby nehrneš tak se nech přejmenovat :-))!!
Dcera se teda jmenovala taky hned po otci já to chtěla jednou je to táta tak proč by měla být po mě.Braly jsem se až dva roky po porodu dítěte.Teď už jsem všichni stejně.